Narodil sa Beethoven hluchý?

V máji 1824 pri premiére Beethovenovej Deviatej symfónie publikum prepuklo v nadšený potlesk. Keďže Beethoven bol vtedy takmer úplne hluchý, musel sa otočiť, aby videl na jasajúce publikum.

Diela Ludwiga van Beethovena patria nepochybne k najhranejším dielam v repertoári klasickej hudby, a to od obdobia klasicizmu až po prechod do obdobia romantizmu. Skomponoval a interpretoval klavírne sonáty extrémnych technických náročností.

Narodil sa Beethoven hluchý? Nie, nenarodil sa hluchý.

Na rozdiel od všeobecného presvedčenia nebol úplne hluchý; až do svojho úmrtia v roku 1827 počul zvuky na ľavé ucho.

Obsah

V akom veku ohluchol?

Beethoven napísal svojmu priateľovi Franzovi Wegelerovi v roku 1801 list, ktorý je prvým zdokumentovaným dôkazom, že v roku 1798 (vo veku 28 rokov) začal pociťovať prvé príznaky problémov so sluchom.

Karl Joseph Stieler, Public domain, via Wikimedia Commons

Dovtedy mladý Beethoven sa tešil na úspešnú kariéru. Problémy so sluchom sa spočiatku týkali najmä jeho ľavého ucha. Začal počuť bzučanie a zvonenie v ušiach.

Beethoven vo svojom liste píše, že z diaľky nepočul hlasy spevákov a vysoké tóny nástrojov; musel sa dostať veľmi blízko k orchestru, aby interpretom rozumel.

Spomína tiež, že síce stále počul zvuky, keď ľudia hovorili potichu, ale nepočul slová; ale nemohol zniesť, keď niekto kričal [1].

S neustálym zhoršovaním sluchu sa všeobecne predpokladá, že v roku 1816, keď mal 46 rokov, Beethoven úplne ohluchol. Hoci sa tiež hovorí, že v posledných rokoch svojho života ešte dokázal rozoznať nízke tóny a náhle hlasné zvuky.

Čo spôsobilo stratu sluchu?

Príčina Beethovenovej straty sluchu sa za posledných 200 rokov pripisovala viacerým rôznym príčinám.

Trpel mnohými neduhmi a chorobami, ako mnohí muži konca 18. a začiatku 19. storočia, od týfusu, lupusu, otravy ťažkými kovmi a terciárneho syfilisu až po Pagetovu chorobu a sarkoidózu [2].

Beethoven zaznamenal, že v roku 1798 dostal záchvat zlosti, keď ho vyrušili pri práci. Keď v zlosti vstal od klavíra, aby v zhone otvoril dvere, zasekla sa mu noha, takže spadol tvárou na zem. Hoci to nebola príčina jeho hluchoty, spustilo to postupnú nepretržitú stratu sluchu [4].

Keďže trpel hnačkami a chronickými bolesťami brucha (pravdepodobne v dôsledku zápalového ochorenia čriev), z hluchoty obviňoval svoje gastrointestinálne problémy.

Po jeho smrti sa pri pitve zistilo, že mal rozšírené vnútorné ucho s léziami, ktoré sa časom vyvinuli.

Liečby, ktoré hľadal na hluchotu

Keďže Beethoven mal žalúdočné ťažkosti, prvý človek, s ktorým sa poradil, Johann Frank, miestny profesor medicíny, sa domnieval, že príčinou jeho straty sluchu sú problémy s brušným svalstvom.

Keď mu bylinné lieky nezlepšili sluch ani stav brucha, na odporúčanie bývalého nemeckého vojenského chirurga Gerharda von Veringa sa kúpal vo vlažných dunajských vodách [3].

Hoci uviedol, že sa začal cítiť lepšie a silnejšie, spomínal, že mu celý deň neustále hučalo v ušiach. Niektoré z bizarných, nepríjemných liečebných postupov zahŕňali aj pripevňovanie mokrých kôry na podpazušie, až kým nevyschli a nevytvorili sa pľuzgiere, čo mu dva týždne bránilo v hraní na klavíri.

Po roku 1822 prestal vyhľadávať liečbu svojho sluchu. Namiesto toho sa uchyľoval k rôznym pomôckam, ako boli špeciálne sluchové trúbky.

Julius Schmid, Public domain, via Wikimedia Commons

Beethovenova kariéra po zistení straty sluchu

Okolo roku 1802 sa Beethoven presťahoval do mestečka Heiligenstadt a bol zúfalý zo straty sluchu, dokonca uvažoval o samovražde.

V jeho živote však nastal zlom, keď sa nakoniec zmieril s tým, že sa jeho sluch nemusí zlepšiť. V jednom zo svojich hudobných skečov dokonca poznamenal: "Nech vaša hluchota už nie je tajomstvom - ani v umení." [4]

L. Prang & Co. (vydavateľ), Public domain, via Wikimedia Commons

Beethoven začal s novým spôsobom komponovania; v tejto fáze sa v jeho skladbách odrážali mimohudobné predstavy o hrdinstve. Označuje sa ako heroické obdobie, a hoci naďalej komponoval hudbu, hranie na koncertoch bolo čoraz ťažšie (čo bol jeden z jeho hlavných zdrojov príjmov).

Carl Czerny, jeden z Beethovenových študentov v rokoch 1801 - 1803, poznamenal, že až do roku 1812 počul hudbu a reč normálne.

Začal používať nižšie tóny, pretože tie počul jasnejšie. Medzi jeho diela v heroickom období patrí jeho jediná opera Fidelio, Sonáta mesačného svitu a šesť symfónií. Až ku koncu života sa do jeho skladieb vrátili vysoké tóny, čo naznačuje, že svoje dielo formoval prostredníctvom svojej fantázie.

Kým Beethoven pokračoval v koncertoch, búchal do klavírov tak silno, aby mohol počuť tóny, že ich nakoniec zničil. Beethoven trval na tom, že bude dirigovať svoje posledné dielo, veľkolepú Deviatu symfóniu.

Od Prvej symfónie z roku 1800, svojho prvého veľkého orchestrálneho diela, až po záverečnú Deviatu symfóniu z roku 1824 dokázal napriek mnohým fyzickým problémom vytvoriť rozsiahle a vplyvné dielo.

Záver

Hoci sa Beethoven snažil vyrovnať s postupujúcou stratou sluchu, nezastavilo ho to v komponovaní hudby.

V písaní hudby pokračoval aj v neskorších rokoch svojho života. Beethoven pravdepodobne nikdy nepočul zaznieť ani jeden tón svojho majstrovského diela, záverečnej Symfónie č. 9 d mol [5].

Ako inovátor hudobnej formy, ktorý rozšíril záber sláčikových kvartet, klavírneho koncertu, symfónie a klavírnej sonáty, musel bohužiaľ zažiť takýto ťažký osud. Beethovenova hudba sa však naďalej objavuje aj v moderných skladbách.